Choď na obsah Choď na menu
 


Zvyky v poľovníctve

Poľovníctvo malo v ľudskej spoločnosti výsadné postavenie už od pradávna. Na rozhraní 12. a 13. storočia si právo na poľovačky osoboval výhradne kráľ. Už vtedy sa musel adept poľovníctva podrobiť skúške, ktorá mala slávnostný, ba priam okázalý charakter. Kandidát, ak to takto možno povedať, sa na skúšky pripravoval tri roky u majstra- poľovníka. Po úspešnej skúške bol pasovaný za poľovníka, získal písomné oprávnenie na výkon poľovníckeho práva a smel nosiť odznak, tesák a lesnicu. Novšie obdobie sa datuje od roku 1946, od kedy absolventi poľovníckych skúšok boli prijímaní za "členov poľovníckeho cechu."Zaužíval sa tiež zvyk pasovať poľovníka na lovca jeleňov, srncov, diviakov, hlucháňov a pod. Tento akt sa konal vtedy, keď poľovník po prvýkrát zastrelil spomenutú zver. Tradícia pasovania za poľovníka sa uchovala dodnes. Pasovanie sa koná väčšinou takto:
Úspešný poľovník si ľahne na ulovenú zver a vedúci poľovačky, prípadne najstarší poľovník ho švihá po zadnej časti tela so slovami: "Pasujem na lovca jeleňov(podobne aj na inú zver) s tým, že musíš zver najprv chovať, chrániť pred nepriateľmi a len potom sa jej aj poľovníckym spôsobom zmocňovať." Pasovanie sa môže vykonať aj tak, že poľovník sa postaví pred zver a pasujúci sa ho dotkne tesákom o rameno pričom hovorí podobné slová ako pri predchádzajúcom spôsobe pasovania. Ïalším zaužívaným zvykom, hoci sa už dnes veľmi neudržiava, je voľba kráľa poľovačky. Poľovný hospodár vhodným odznakom a zelenou stužkou dekoruje strelca, ktorý cez deň na poľovačke ulovil najviac jedincov zveri a vyhlasuje ho za kráľa poľovačky. Pasovací list môže mať i primerane vhodnú grafickú, či dekoratívnu podobu. Nemal by v ňom však chýbať text tohto znenia:

Osvedčujeme, že pán ..................... ulovil v revíri ................................. svojho prvého ( jeleňa, srnca, diviaka, hlucháňa a pod.) a je na počesť tohto úlovku podľa starej tradície a regulí poľovníckych dnes slávnostne pasovaný na poľovníka- lovca.
Nasleduje dátum, miesto vystavenia, podpisy, prípadne pečiatka osvedčujúce oprávnenosť vydania osvedčenia.

 

Povinnosti a vlastnosti poľovníka
Začalo to vlastne potrebou človeka sa nasýtiť a práve preto začal nekontrolovane zabíjať zver. Neskôr, keď lov už nebol existenčnou otázkou nastal nový problém - a to neprimerané zabíjanie zveri. Toto súvisí za akých podmienok sa tvorilo a charakterizovalo každého poľovníka:
Tu vzniká nový pojem a to je morálka v poľovníctve - sú to odborné znalosti spojené s láskou k prírode a správaniu sa poľovníka k ostatným poľovníkom. Poľovník by mal pracovať na poľovníctve z rozvahou, sebaovládaním a skromnosťou, mal by poznať patričné zákony a dodržiavať nesporné poľovnícke zásady.
1. Poznať dobre život zveri, prírodu a staré poľovnícke obyčaje
2. Lásku k prírode a zveri prejavovať ochranou a starostlivosťou o prostredie v ktorom
zver žije
3. Pri love sa správať rozvážne, dodržiavať zákon a neloviť zver nečestným spôsobom
4. V kolektíve byť ochotným a družným
5. Vzorne sa starať o poľovníckeho psa
6. Zabraňovať znehodnocovaniu zveriny (včasná dohľadávka)
Toto je stručná charakteristika človeka, aký by mal byť i v dnešnej dobe poľovník.
Treba sa sebakriticky zamyslieť, dať ruku na srdce a povedať si: " Som taký? "

Poľovnícka reč
Keď som začal uvažovať o tejto téme, uvedomil som si, že je to najťažšia téma. Keď budeme správne definovať - je poľovnícka reč, rečou, ktorú by mali medzi sebou používať poľovníci. Mala by to byť odborná, alebo slangová reč, ktorá vznikla dávno medzi poľovníkmi (veľkostatkári, šľachta...) ktorý sa pokladali za niečo viac než ostatné obyvateľstvo a svojou rečou sa chceli odlíšiť.

U nás na Slovensku je poľovnícka reč celkom mladá (v Čechách sa začala používať Myslivecká mluva už v šestnástom storočí vtedajšou šľachtou). Slováci (prostý ľud) sa až do skončenia prvej svetovej vojny nedostali ku skutočnej poľovníckej činnosti. Poľovala tu iba šľachta a veľkostatkári, ktorý obyčajných ľudí brávali len ako honcov a pomocný personál. Bolo zaužívaných veľa cudzích výrazov prevzatých z nemčiny, češtiny a maďarčiny... napr. jáger - poľovník; lauf - hlaveň; guľa - strela a pod.
Po druhej svetovej vojne nastáva čas budovania ľudového poľovníctva a tým aj potreba mať poľovnícku reč. Je úplne správne, že k pestrému, veselému ale i smutnému životu poľovníkov patrí živa ale i farbistá reč, ktorá čerpá z hovorovej reči a nášho krásneho slovenského jazyka.
V neposlednej rade i ušiam znie lepšie, keď poľovník opisuje svoj poľovnícky zážitok spojený s lovom zvery a povie dôstojne, že zver zhasla, než keby povedal skapala, zdochla...

Poľovnícky pozdrav
Už od dávna sa poľovníci pri poľovačkách navzájom zdravia pozdravom LOVU ZDAR ! Bežným pozdravom poľovníkov pri dennom, spoločenskom a úradnom styku je POĽOVNÍCTVU ZDAR ! Pri streleckých pretekoch a podujatiach sa poľovnícki a športoví strelci pozdravujú STREĽBE ZDAR !

Používaním poľovníckej reči si budeme zachovávať úctu k našim poľovníckym predkom, úctu k prírode a v poslednej rade sami sebe.

Poľovnícky odev
V dávnych dobách zver slúžila ako obživa človeku a neskoršie kedy sa lov zmenil na zábavu šľachty si človek uvedomil, že s časti na úspešnosti lovu závisí aj farba jeho odevu a preto použil farbu prírody.
Zelená farba patrí k lovu, je to výborná krycia farba pretože ladí s farbou prírody. Okrem zelenej môžme použiť aj odtieň sivej a hnedej... podstatou však je, aby farba odevu splývala s okolím a zbytočne neupozorňovala zver na našu prítomnosť v revíri.
Strih poľovníckeho odevu sa menil postupom času a vplyvom módy. Majitelia panstiev používali pre správcov svojich poľovných revírov rôzne druhy uniforiem.
V dnešnej dobe dostaneme kúpiť rozličné druhy poľovníckych odevov, ale vždy treba dbať na akú príležitosť tento odev použijeme:
- v zimnom období používame teplý odev a kvalitnú obuv,
- v lete odev dobre sajúcu pot a taktiež kvalitnú obuv,
- na slávnostné príležitosti slávnostnú uniformu...
Doplnkom uniformy má byť farebne zladený klobúk, na ktorý sa z ľavej strany upínajú trofeje slúk, káčerov atď... a na pravú stranu zálomok.
Ďalším doplnkom odevu je ruksak, poľovnícka brašna do ktorých ukladáme nápoje, jedlo a potrebné veci spojené s pobytom v poľovníckom revíri. Nábojový opasok do ktorého dávame náboje. Poľovnícka brašna sa nosí cez ľavé rameno na pravom boku mierne vzadu. Puška sa nosí na ľavom ramene hlavňou smerom dopredu. Lesnica sa nosí zavesená cez ľavé rameno na pravom boku a ďalekohľad máme zavesený na krku - mal by byť zavesený na krátkom remienku. Psa vodíme na vodiacom remeni, ktorý máme zavesený na pravom ramene smerom k ľavému boku. Vodiaci remeň má mať obratník, aby sa pes nezamotával.


Poľovníctvo malo v ľudskej spoločnosti výsadné postavenie už od pradávna. Na rozhraní 12. a 13. storočia si právo na poľovačky osoboval výhradne kráľ. Už vtedy sa musel adept poľovníctva podrobiť skúške, ktorá mala slávnostný, ba priam okázalý charakter. Kandidát, ak to takto možno povedať, sa na skúšky pripravoval tri roky u majstra- poľovníka. Po úspešnej skúške bol pasovaný za poľovníka, získal písomné oprávnenie na výkon poľovníckeho práva a smel nosiť odznak, tesák a lesnicu. Novšie obdobie sa datuje od roku 1946, od kedy absolventi poľovníckych skúšok boli prijímaní za "členov poľovníckeho cechu."Zaužíval sa tiež zvyk pasovať poľovníka na lovca jeleňov, srncov, diviakov, hlucháňov a pod. Tento akt sa konal vtedy, keď poľovník po prvýkrát zastrelil spomenutú zver. Tradícia pasovania za poľovníka sa uchovala dodnes. Pasovanie sa koná väčšinou takto:
Úspešný poľovník si ľahne na ulovenú zver a vedúci poľovačky, prípadne najstarší poľovník ho švihá po zadnej časti tela so slovami: "Pasujem na lovca jeleňov(podobne aj na inú zver) s tým, že musíš zver najprv chovať, chrániť pred nepriateľmi a len potom sa jej aj poľovníckym spôsobom zmocňovať." Pasovanie sa môže vykonať aj tak, že poľovník sa postaví pred zver a pasujúci sa ho dotkne tesákom o rameno pričom hovorí podobné slová ako pri predchádzajúcom spôsobe pasovania. Ïalším zaužívaným zvykom, hoci sa už dnes veľmi neudržiava, je voľba kráľa poľovačky. Poľovný hospodár vhodným odznakom a zelenou stužkou dekoruje strelca, ktorý cez deň na poľovačke ulovil najviac jedincov zveri a vyhlasuje ho za kráľa poľovačky. Pasovací list môže mať i primerane vhodnú grafickú, či dekoratívnu podobu. Nemal by v ňom však chýbať text tohto znenia:

Osvedčujeme, že pán ..................... ulovil v revíri ................................. svojho prvého ( jeleňa, srnca, diviaka, hlucháňa a pod.) a je na počesť tohto úlovku podľa starej tradície a regulí poľovníckych dnes slávnostne pasovaný na poľovníka- lovca.
Nasleduje dátum, miesto vystavenia, podpisy, prípadne pečiatka osvedčujúce oprávnenosť vydania osvedčenia.


Poľovnícke zálomky
Zálomky sa zhotovujú z vetvičiek ihličnatých a listnatých drevín. Slúžia v revíri na dorozumievanie sa alebo ako symbol poľovníckych úspechov a úcty k poľovnej zveri. Takýmto zálomkom dekorujeme úspešného strelca. Zálomok sa nemá odrezať ale odlomiť. Pri individuálnej poľovačke podáva strelcovi zálomok jeho sprievodca, pri spoločnej poľovačke jej vedúci, a to hneď po ulovení zveri alebo na zoradišti.
xZálomok, ktorý sa otrie o farbu v mieste zásahu, sa odovzdáva strelcovi na hornej časti klobúka, poľovníckeho noža alebo tesáka tak, aby jeho odlomená časť smerovala k strelcovi. Odovzdávajúci drží klobúk v ľavej ruke, stojí v pozore a želá strelcovi Lovu zdar ! Poľovník odpovie- Zdar ! a podá odovzdávajúcemu ruku. Zálomok sa nosí na ľavej strane klobúka do západu slnka, resp. do polnoci len v deň ulovenia zveri.





xSMÚTOČNÝ ZÁLOMOK- je ihličnatá vetvička, ktorá môže byť previazaná jemnou čiernou stuhou alebo flórom. Používa sa pri rozlúčke so zosnulým druhom a kladie sa na truhlu alebo sa vhodí priamo do hrobu.










xVÝSTRAŽNÝ ZÁLOMOK- je dlhší odlomený konárik, na hrubšom konci asi do 3/4 olúpaný z kôry. Môže byť rovný alebo stočený do tvaru písmena O. Rovný zálomok kladieme zvyčajne na očistenú zem a ohnutý zavesíme koncami nadol, na strom blízko miesta, na ktoré chceme upozorniť. Upozorňujeme ním na miesto blízkeho a hroziaceho nebezpečenstva a tým nabádame k zvýšenej opatrnosti.



xxČAKACÍ ZÁLOMOK- používame vtedy, keď musíme náhle opustiť miesto dohodnutého stretnutia a chceme dať spoločníkovi vedieť, aby nás na mieste, ktoré sme na chvíľu opustili, čakal. Zálomok tvoria dva, krížom preložené konáriky. Takýmto zálomkom označujeme aj miesto stretnutia.







xSTANOVIŠTNÝ ZÁLOMOK- je na spodnom konci okliesnený, neodkôrnený a ukončený viacerými vetvičkami. Zálomkom sa označuje miesto - stanovište, kde strelec pri výstrele stál. Dåžka zálomku nemá presahovať dľžku ruky strelca.









xNÁSTRELOVÝ ZÁLOMOK- je približne rovnaký ako stanovištný, ale neokliesnený. Týmto zálomkom označujeme miesto nástrelu.










xSMEROVÝ ZÁLOMOK- je podobný nástrelovému. Odlišuje sa len tým, že je na hrubšom konci zahrotený na väčšej dľžke. Zálomok kladieme voľne na zem, s hrotom obráteným v smere odskočenia zveri. Keď smer odskoku zveri nezbadáme, položíme vedľa seba dva podobné menšie zálomky, ktorých hroty obrátime proti sebe opačnými smermi. Takéto označenie robíme preto, aby prípadnú dohľadávku mohol vykonať aj taký poľovník, ktorý pri streľbe na zver nebol.

Poľovnícke signály a povely

Poľovačky s nástupmi a trúbením signálov a povelov majú sviatočnejší ráz, citlivejšie pôsobia na povahu poľovníkov, vzbudzujú v nich ostražitosť a väčší pocit zodpovednosti. Poľovnícke signály a povely sa na poľovačkách dávajú trúbkami, ktoré voláme lesnice a krídlovky. Všetky poľovnícke trúbky, rohy, lesnice a krídlovky sa nosia prevesené cez hlavu na ľavom pleci tak, že sa opierajú po strane o pravý bok poľovníka, nátrubkom obráteným dopredu k zemi a rozšíreným koncom trúbky obráteným dohora. Keď je trubačov viac, stoja v rade vedľa seba v pozore. Keď trúbi len jeden trubač, stojí mierne rozkročený, ľavou rukou drží hlaveň pušky nad pútkom, pravou rukou drží lesnicu a trúbi tak, že "korpus" je obrátený trošku vpravo hore. Keď trubač nemá pušku, ale tesák, má ľavú ruku položenú na rukoväti tesáka. Keď nemá ani pušku ani tesák, opiera ľavú ruku o svoj bok. Znamenie a povely na zatrúbenie dáva pri poľovačkách vedúci poľovačky trúbkou (krídlovkou). Ostatný pomocný personál trúbenie opakuje na lesniciach. Poľovníci a honci musia tieto povely a signály poznať a podľa nich sa správať. Používanie a spôsob trúbenia povelov a signálov rozoberá brožúrka "Signály, povely a návestia" od prof. Ing. A. Dyka.